|
Kamarát Ďurko z Ameriky
Mám v Amerike dávneho kamaráta. Chodili sme spolu do školy na Čajakovej v Bratislave, hrávali sme futbal, zbierali známky. Býval na ôsmom poschodí neďaleko nás. Boli sme tretiaci.
Ďurko jedného dňa do školy neprišiel. Myslel som, že je chorý, bol som u nich zazvoniť, ale nikto neotváral. Ani nasledujúce dni sa v škole nezjavil, v ich oknách sa nikdy nesvietilo. Učiteľka povedala, že Ďurko sa odsťahoval, ale že nevie kam. Mrzelo ma, že sa odsťahoval takto, potajomky, ani mi nič nepovedal.
Roky neskôr mi prišla z Ameriky obálka a boli v nej americké známky. Od Ďurka. Vraj býva v Amerike a má sa dobre.
Občas sme si napísali, aj v čase počítačov, faxov a telefónov, to boli výlučne rukou písané listy. Raz, dvakrát za rok. Nikdy mi neposlal fotografiu ako vyzerá, zdalo sa mi, že vyštudoval, oženil sa a má dobré zamestnanie.
Preskočím plno rokov. Keď sme s Erikou začali chodiť do USA, párkrát sme sa s Ďurkom stretli. Netuším, ako vedel, v ktorom hoteli práve sme, zjavil sa podvečer, len mi zavolali z recepcie, že je tu návšteva. Erika sa to často ani nedozvedela.
Zvyčajne sme sa boli hodinku – dve prejsť, porozprávať sa. Vtedy som už tušil, že má vysokú funkciu v dôležitom, tajnom podniku. Ani len do cudziny nesmel cestovať. Preto sa pýtal veľa na Februárku, Československo. Zaujímala ho politika. Ukázalo sa, že jeho firma vyrába zbrane. Pár krokov za nami vždy išiel jeden pán v obleku a tmavých okuliaroch – šofér.
V decembri 2016 sme s Erikou boli na Floride. S Ďurkom som sa stretol viackrát, a boli to dlhé prechádzky a rozhovory. Už nepracoval v zbrojárskej firme, robil niečo, čo po americky nazýval lobbying. Stále bol dobre platený viacerými zbrojárskymi firmami, mal veľkú kanceláriu vo Washingtone. Sťažoval sa, aká je to ťažká práca. Výrobky amerického zbrojárskeho priemyslu sú žiadané po celom svete, o zákazníkov by nebola núdza. Problémom je americká legislatíva, ktorá komplikovanými zákonmi zakazuje zbrane predávať cudzím štátom, či zahraničným firmám, ktoré nespĺňajú prísne požiadavky demokracie, mierového spolunažívania, dodržiavania ľudských práv, a ktovie čoho ešte. Ale zo 195 štátov sveta, tieto podmienky nespĺňa 188!
Veľkú časť zbrojárskych výrobkov nakupujú Spojené štáty americké, míňajú ich hlavne vo vojne v Afganistane, ale keby táto skončila, tak mu vznikne veľký problém. S nostalgiou spomínal na čas, keď Sovietsky zväz okupoval Afganistan a USA afganským Mudžahedínom dodala tie najmodernejšie zbrane, aké si len želali. Keď sa Mudžahedínom podarilo vyhnať sovietskych vojakov z krajiny, otočili zbrane proti vojakom USA.
Vraj sníva, keby tak Čína alebo Rusko napadli niektorú susednú krajinu. Ale to, bohužiaľ, neprichádza vôbec do úvahy.
Zamyslel som sa. Teda o Číne netuším, čo by ich mohlo vyprovokovať k napadnutiu susednej krajiny. Taiwanu sa vyhráža už od konca 2. svetovej vojny, s Indiou sa pohraničníci mlátia lopatami v pár himalájskych údoliach, o inom neviem.
Ale, čo keby Rusko napadlo Ukrajinu? Zdalo sa mi, že to by sa dalo vyprovokovať. Stačilo by Ukrajinu podporovať v akomkoľvek snažení, ktoré by bolo proti záujmom Ruska. Rusko nechce susediť s ďalším štátom, ktorý by sa stal členom NATO.
Na rozhovor som potom zabudol, však sú to len táraniny.
V jedno poobedie som bol nakupovať v Lidl-i, a keď som vyšiel na parkovisko, pritočil sa ku mne jeden pán. Hovoril so mnou česky. Kamarát Ďurko vraj priletel do Anglicka a rád by sa so mnou porozprával. Nákup som odniesol domov, Erike som povedal, že idem na výlet. Za rohom čakala čierna limuzína. Ďurko v nej nebol. Ja som za akékoľvek dobrodružstvo, tak nech ma vezú. Netrvalo dlho a prišli sme k letisku, ktoré som nepoznal. Pri vjazde pre požiarne autá nás už čakali, zdvihli závory, a vyšli sme na pristávaciu plochu. Tam stálo malé prúdové lietadlo. Limuzína prišla k nemu, schodíky boli spustené a vo dverách stál vojak v elegantnej uniforme. V lietadle bol Ďurko a ďalší distingvovaní šedovlasí páni v uniformách, obsypaných medailami. To neboli obyčajní vojaci. Ďurko mi podal ruku. Rozprával som sa s ním po slovensky, český pán to prekladal do angličtiny. Veľmi dobre. V lietadle som strávil asi hodinu. Dostal som minerálku. Hovoril som iba ja a Ďurko.
Rozprávali sme sa na tému, čo by sa dalo urobiť, aby Ukrajina vyprovokovala Rusko k invázii. Mne sa to zdalo ľahké a možné. Admiráli, či generáli len počúvali, z ich strany nepadlo ani slovo.
Ďurko ma vyprevadil k dverám. Zdalo sa mi, že bol spokojný. Povedal, že by sme sa mali znovu stretnúť, on to zariadi a dá mi vedieť.
Limuzína ma odviezla do mojej dedinky, ale vyložili ma na autobusovej zastávke.
Celé mi to vyfučalo z hlavy. Ďurko si trochu potrpí na záhadnosť a velikášstvo. Ale je to fajn kamoš. Vraj, až zase budem v Amerike, mohli by sme si zahrať futbal.
Bol som plávať na plavárni, bolo málo ľudí. Po odplávaní ma v šatni oslovil pán. Po česky. Ten istý, ako minule. Vraj Ďurko pozdravuje, a či by som zajtra ráno nemohol ísť na dlhší výlet. Nasledujúce ráno som sadol na autobus, ktorý smeroval do národného parku. Na ďalšej zastávke autobusu stála čierna limuzína tak, že autobus musel zastať v jazdnej dráhe. Vedel som, že čaká na mňa. Limuzína ma odviezla na to isté letisko, lietadlo čakalo pripravené na odlet. Nastúpil som. Zavreli sa dvere a lietadlo okamžite vzlietlo. V lietadle som bol len ja, Ďurko a ten Čech. Hovorím, "tak Ďurko, to je snáď veľa. Ja mám byť na prechádzke, teraz niekam letíme, však ja nemám pas, ani kartičku poistenca."
Vraj sa nemám znepokojovať, všetko je pod kontrolou, porozprávame sa s pár ľuďmi a lietadlo ma dovezie naspäť. Stisol gombík a do kabíny vošla letuška s vozíkom, kde boli chlebíčky, minerálky, zákusky – škoda, že som mal výdatné raňajky. Ďurka sa nadarmo pýtať, kam letíme. Leteli sme dlho, našťastie letuška prišla znovu a servírovala obed. Boli tam kuracie prsia, ryža, zemiačky. Najviac mi chutili mäsové placky v grilovanej omáčke s praženou kukuricou. Pripútali sme sa a lietadlo zosadlo na pristávaciu dráhu. Zarolovalo k veľkej čiernej limuzíne s tmavým oknami. Limuzína vyrazila a pred nás sa zaradil motocyklista v uniforme, s modrým majáčikom na motocykli. Kvôli tmavým oknám som toho moc nevidel. Motorka odbočila a my sme vošli do podzemnej garáže veľkej bielej vily uprostred krásnej záhrady. Vjazd strážili vojenskí policajti, tí len salutovali a prešli sme bez zastavenia.
Potom sme išli, ja, Ďurko a ten Čech, chodbami a po schodoch hore. Vstúpili sme do krásnej veľkej kancelárie s takým oválnym výklenkom, v ktorom sa dali tušiť tri okná. Bol deň, ale závesy boli zatiahnuté. Pred oknami bol veľký pracovný stôl, podobný, ako mal môj otec. Pred pracovným stolom bol krásny modrý koberec s nejakým logom. Po oboch stranách kancelárie boli pohodlné sedačky. Sedeli tam generáli a admiráli a ďalší ľudia. Trochu som sa hneval na Ďurka, lebo som bol jediný, čo nemal oblek, či bielu košeľu a kravatu. Olivovo zelené tričko, khaki nohavice a turistické baganče. Však som mal ísť na výlet! Nikto nič nehovoril, na niekoho sme čakali. Otvorili sa bočné dvere a do miestnosti vošiel starší šedovlasý pán, určite som ho niekde predtým videl. Postavili sme sa, a keď si sadol za pracovný stôl, sadli sme si aj my. Začal Ďurko:
"Všetci sa tu poznáme a vieme o čo ide. Než padne definitívne rozhodnutie, chceli sme hovoriť priamo s človekom, ktorého nápad to bol."
Čech to prekladal do angličtiny.
"Čo sme zatiaľ zvládli – ukrajinský parlament prijal zákony, ktoré sú v súlade s myšlienkami, s ktorými prišiel náš priateľ z Východnej Európy."
"Vieme, že na Ukrajine sa hlási k ruštine ako materinskému jazyku 29,6% obyvateľov nad 18 rokov. Vláda zakázala dovoz a predaj kníh z Ruska. Predtým ruské knihy tvorili 60% kníh na trhu."
"Parlament tiež prijal zákon o ukrajinskom jazyku, ktorý hovorí, že ukrajinský jazyk je jediným štátnym jazykom a vyučovanie na všetkých stupňoch môže prebiehať len v ukrajinskom jazyku."
"Rozličnými kanálmi podporujeme hnutia a organizácie, ktoré hlásajú protiruské idey. Podporujeme ozbrojené pravicové jednotky, hlavným predstaviteľom je brigáda Azov, ktorá sa otvorene hlási k fašistickým ideám. Jednotka bude čoskoro začlenená do ozbrojených jednotiek Ministerstva vnútra Ukrajiny."
"Podporujeme všetky iniciatívy zo strany Ukrajiny urýchlene vstúpiť do NATO a stať sa členom EÚ."
"Čo ďalej? Slovo dávam kamarátovi Vladovi."
Mal som trému, cítil som sa, ako na maturitnej skúške. Začal som:
"Ukrajina bola oddávna naklonená Rusom a ruskej krajine. Rusko sa mohlo na Ukrajinu vždy spoľahnúť.
Toto sa skončilo vládou ministerského predsedu Janukoviča. Odmietol podpísať dokumenty, ktorými by sa Ukrajina uchádzala o prijatie do EÚ a následne musel utiecť do Ruska. V krajine začali Majdanské nepokoje a skoro vypukla občianska vojna.
Medzitým Rusko obsadilo a anektovalo Krym, a finančne i zbraňami podporilo vojenský prevrat v dvoch doneckých oblastiach, ktoré nakoniec vyhlásili nezávislosť od Ukrajiny.
To je východisko, na ktorom treba stavať. Rusko nie je spokojné, že už priamo susedí s tromi štátmi, ktoré sú nielen členmi Európskej únie, ale aj NATO. Keď sa tieto 3 baltické štáty stali v roku 2004 súčasťou EÚ a NATO, udialo sa to rýchlo a Rusko nestačilo zareagovať. Skonsolidované a silnejšie Rusko však teraz urobí čokoľvek, použije aj vojenskú silu, len aby Ukrajina, obrovský susedný štát, neskončil v područí, pardón, náručí NATO. Už v roku 2011 tu boli snahy Gruzínska stať sa členom NATO, ale to sa vtedy Rusku podarilo zastaviť.
Druhou časťou snaženia musí byť fingovanými dokumentami a mediálnym pokrytím, navodiť u ruských politických a vojenských predstaviteľov presvedčenie o nízkej obranyschopnosti Ukrajiny, o možnosti obsadenia hlavného mesta a veľkej časti Ukrajiny, behom pár dní. Podobne, ako sa im to podarilo v roku 2014 na Kryme."
Odmlčal som sa.
Šedovlasý pán vstal spoza pracovného stola, vstali aj ostatní. Prišiel ku mne, podal mi ruku a povedal: "Vladimir, thank you".
Odišiel bočnými dverami.
Ďurko hovorí: "Tak tu sme hotoví, odveziem Ťa na letisko. Večer budeš doma."
V garáži sme nasadli do limuzíny, pred východom čakal motocyklista v uniforme. Zapol modrý maják a vyrazili sme na spiatočnú cestu.
Ďurko otvoril pekný, kožený kufrík. Bol plný amerických stodolároviek. "Veľmi si nám pomohol, poriadne sme na tom zarobili. Ďakujeme, a tu je malá pozornosť."
Auto nás doviezlo k čakajúcemu lietadlu. Zobral som kufrík, podal Ďurkovi ruku a vyšiel schodíkmi do lietadla. Za chvíľu sme boli vo vzduchu. Letuška prišla zase s vozíkom s jedlom a pitím, ale bol som unavený a zaspal som. Prebudil som sa, keď sme pristávali. Vonku bola tma a pod schodíkmi čakala limuzína. Keď sme vychádzali z letiska, lietadlo už štartovalo na cestu naspäť.
Ale môj kufrík zostal na palube. Zabudol som ho!
Auto ma zase vyložilo na autobusovej zastávke, neďaleko bytu. Erika už bola v posteli, vraj v chladničke je guláš, môžem si zohriať. Chcel som jej povedať, aké dobroty som ja dnes mal, ale asi by mi neverila.
Skelton, január 2023, v knihe Moje písačky
|
