Moje písačky roky 2000 - 2011

Amerika – moja láska Naša 28-dňová cesta po Juhozápade USA v marci 2002 bola našou druhou cestou do USA. Keď píšem tieto riadky, pripravujeme štvrtú návštevu USA od roku 2001 a musím sa priznať, že milujem túto krajinu a jej obyvateľov. V civilizovanej Európe je to hriech a hanba sa s k niečomu takému priznať (v Iráne by ma za to ukameňovali), ako keby som mal AIDS. Väčšina ľudí, hlavne sčítaných a vzdelaných, nad tým krúti hlavou, ale našťastie sú to rozhľadené a tolerantné bytosti, a len ma decentne ľutujú. Strašne veľa o USA čítali, videli filmy – krajina nepatrí medzi biele miesta v ich znalostiach. Ale nikdy krajinu nenavštívili. Ja som jednu časť svojho života tiež patril medzi najzarytejších odporcov USA, tejto konzumnej, ignorantskej, za peniazmi sa ženúcej spoločnosti, kde sa ľudia dusia pod útrapami automobilizmu, kriminality...
Keď sme sa prvýkrát rozhodli túto pliagu sveta navštíviť, ospravedlňoval som si cestu sám pred sebou tým, že nikam inam by sme sa, zo zimného Nórska, tak lacno lietadlom nedostali. Zistil som, že som sa 48 rokov mýlil a objavil som otvorenú, tolerantnú spoločnosť, ktorej harmónia vyplýva z toho, že sa, ako jediná na svete, nemusí porovnávať s Amerikou. Prišiel som na to, že všetci sme Američania, ale iba 250 miliónov nás v Amerike žije. Mladý muž nedávno objaveného kmeňa hlboko v džungli Bornea, si ako najväčšiu cennosť stráži lesklú plechovku od Coca-Coly a bejzbalovú čiapku, ktorú ukoristil pri poslednej návšteve etnografov-vedcov. Vymení svoj vyzdobený luk za Nike tenisky, a možno začne nenávidieť Američanov, keď si uvedomí, že mohol za luk žiadať aj 30 párov. Aj napriek tomu je Američan.
V USA sme neboli turistami – v USA sme boli Američanmi na dovolenke. Bol som turistom na Srí Lanke, v Himalájach, v Španielsku, v Taliansku – stále som cítil výraznú hranicu medzi domácimi a prišelcami. Ten starý pán, čo sedí na priedomí v dedinke v Provence, tam sedí rovnako, ako tam sedel jeho dedo a pradedo, a dom postavili jeho predkovia, stáročia dozadu. Ak odhliadneme od pôvodných obyvateľov Ameriky, Indiánov, kde hranicu domáci – prišelec stále cítiť, sme všetci v USA prišelci – niektorých rodiny prišli pred 200 rokmi a niektorí pred týždňom.
Po troch dňoch v USA ma prepadol neznámy pocit – cítil som sa doma! Tento pocit som nikdy nezažil v Nórsku, ani na Slovensku. Hovoril som si, to predsa nemôže byť, tu sú kaktusy, šerifovia, americké autá a McDonald's – cudzejšie to už nemôže byť! Že by môj pocit domova bolo len poznanie, že takto to má byť – pragmatizmus, ktorý mi už dávnejšie začal byť sympatický... Že, keď vystúpime v USA z lietadla a vojdeme do imigračnej haly, že mám v hrdle hrču od pohnutia, že som tu opäť, že som, aspoň načas, opustil spoločnosť, ktorá žije z klamstiev, veď nie sú ideály klamstvami?